Alex

„ Keď zora svojou krvou rieku zafarbila            
stretol muž ženu čo mu svoje srdce odhalila
Nežne ju objať, ako bojovníkovi česť káže
vyznať jej lásku, k tomu ho srdce viaže.“

Darebák samotár, tmavou nocou blúdi
svoj nekonečný hnev na biednych dušiach tlmí
Nič mu nie je sväté, nič mu nie je dobré
svojou krutosťou ničí všetko čo postretne.

Mesiac v splne zrádza srdcia zaľúbené
zasvieti jasne, odhalí duše sebe zasľúbené
Darebákovi vnukne myšlienku krutú
zmocniť sa lásky, ním ešte nepoznanú.

V krvavom kúpeli svoje pery zmočí
nehybné mužove telo bokom odstrčí
ženu strachom v mdlobách v náručí drží
opojený sladkou krvou aj jej ústa napojí.

Tak teraz víla noci, túla sa lesmi
z preliatych sĺz svoj nehynúci smäd hasí
Túži iba po krvi
Svit mesiaca budí jej zmysly
lačného dravca každú noc v nej prebudí.

Opäť ma hneváš, v duchu vrčím.
no rád ťa prevediem, svetom vlčím.
Si dosť neskrotná?
Nebojíš sa tmy?
Aby si bola ako ja,
musíš to chcieť ty! Som vlk.
A možno nezdá sa to teraz,
no viažeš mi na krk
pritesnú reťaz.

Som vlk,
liečiš ma keď krvácam.
A tento dlh,
ti doživotne splácam.

Mám ťa rád.
No môj svet v rukách
nebudeš mať.

Som vlk.
A rád sa ukladám,
do priateľských rúk.
Nechcem zomrieť sám.

Opäť ma hneváš, v duchu vrčím.
no rád ťa prevediem, svetom vlčím.
Si dosť neskrotná?
Nebojíš sa tmy?
Aby si bola ako ja,
musíš to chcieť ty!

Ak si ma pochopila,
vieš komu patrí vina.
A ak mi nerozumieš,
končí aj tento verš.

Som vlk.
Keď plazím sa pri zemi,
používam čuch.
Nech viem, kde som nechcený...